Už čoskoroBudeme vás informovať na facebooku

Úvod

Svetlí Elfovia

Temní Elfovia

Severania

Cigáni

Južania

Už dávno predtým, než sa Gallenmor začal nazývať Gallenmorom a než zelenú krajinu zdobili elfské sídla, existoval na mieste ohraničenom morom život. Toto miesto však nebolo len obyčajným kúskom neobyčajného sveta, existovala tu totiž mágia.

Bola to mágia v jednoduchej a zároveň svojej najsilnejšej podobe, vďaka ktorej všetky tvory žili v rovnováhe. Táto mágia zabezpečovala chod všetkého, bola zodpovedná za to, že stromy rástli, že kvety kvitli, tiež za to, že sa zvieratá boli schopné páriť, prijímať potravu... Okrem zvierat a rastlín však na tomto mieste existovala aj iná, pokročilejšia a dokonalejšia forma života. Tou boli stvorenia obdarené schopnosťou uvažovať. Boli to štíhle vysoké bytosti, ktorých najvýraznejším rysom boli špicaté uši, tvarom pripomínajúce listy jaseňa. Ich pleť bola bledá, cez deň zlatistá a v noci sivá. Aj preto sa nazdávali, že sú potomkami dňa a noci. Tieto nádherné stvorenia začali preto samých seba nazývať Astebor‘ne, čo v rannej forme ich jazyka znamenalo byť stvorený oblohou, či ešte presnejšie - byť dieťaťom oblohy.

Astebor’nskí sa postupne zdokonaľovali vo všetkom, čo už dokázali robiť. Naučili sa loviť zver, stavať primitívne, hoc čarovné príbytky v korunách vysokých stromov, ich spoločný jazyk sa rozvinul do štádia, kedy začali hovoriť a premýšľať plynulou rečou s čím rástli aj ich zvedavosť a intelekt. Najprv začali klásť otázky samým sebe, neskôr diskutovali aj s ostatnými, pýtali sa na veci, ktoré si nedokázali vysvetliť. Ich záujem o všetko naokolo stúpal nesmierne rýchlo. Čoskoro sa začali priúčať aj čomusi, čo sami začali nazývať mágiou.

Postupom času sa v mágii čoraz viac zlepšovali, niektorí dokonca len silou vôle dokázali to, aby z ich dlaní tiekla voda, či aby z končekov ich prstov blčali malé plamienky ohňa, ktoré ich však vôbec nepopálili. Väčšina z tých, ktorí sa odvážili mágiu praktikovať bola presvedčená o tom, že ju akýmsi spôsobom čerpajú zo dňa a noci – a bola to sčasti pravda pretože väčšina magických schopností, ktorými vtedy disponovali, využívala práve sily svetla alebo temna. Netrvalo dlho, kým Astebor’nskí začali premýšľať o tom, ktoré z odvetví mágie je silnejšie. Našli sa takí, ktorí hovorili, že práve moc svetla je tou najsilnejšou a opierali sa pri tom o tvrdenie, že len vďaka svetlu dokáže vzniknúť nový život a neexistuje väčšieho zázraku než tohto. Tí, ktorí naopak tvrdili, že najsilnejšou je noc a temnota im oponovali tým, že ani sily svetla nie sú neobmedzené, lebo noc zakaždým vystrieda deň a to sa predsa musí diať len preto, lebo sa slnko unaví a svetlo vymíňa.

Diskusie o tom, kto oplýval väčšou magickou silou však prerástli postupne do sporov, kedy sa Astebor’nskí začali navzájom stavať proti sebe. Mnohí v snahe presadiť svoju pravdu začali mágiou útočiť na svojich odporcov, ktorí sa ale nebáli brániť. Súboje boli vždy takmer vyrovnané a zakaždým zvíťazil ten, ktorý bol len náhodou o čosi pozornejší alebo o trochu rýchlejší. Svet okolo nich sa rýchlo menil a nik z nich si neuvedomoval, že éra tých, ktorých stvorila obloha speje ku koncu.